Hana Umami Blue

MC gramofónová prenoska

Za produktami s označením Hana (v preklade z japončiny „brilantný a nádherný“) stojí japonská spoločnosť Excel Sound Corporation, ktorej korene siahajú do roku 1970. Hybnou silou spoločnosti je Masao Okada, ktorý sa od roku 1964 venuje výskumu a vývoju v oblasti spracovania signálu z LP pomocou technológie prenosiek s pohyblivou cievkou a pod jeho vedením uzrela svetlo sveta prvá prenoska Hana s jednoduchým označením MC. Jeho skúsenosti a inovatívny prístup majú zásadný podpis aj na modelovej rade prenosiek pod tajuplným názvom Umami – Blue a Red. Slovo Umami v japončine nemá presne definovaný význam, označuje skôr charakterizovanie súboru chuťových vnemov – nie sladká, nie kyslá, nie horká a ani nie slaná. Je to vyvážená synergia všetkých chutí plus niečo naviac – to mimo zmyslové. Okolo Umami je vystavaná celá filozofia – čo je pre Japonský spôsob rozmýšľania typické.

Prvý krát som sa stretol s prenoskou Hana začiatkom tohto roku, kedy som mal možnosť dlhodobejšie testovať pre časopis High&Style zvukové kvality ich najvyššieho modelu s označením Red. Vo výsledku bola moja spokojnosť bezhraničná, prenoska sa uviedla excelentne vyváženým zvukom s dokonale vypracovanými detailmi a celkovým silne naturálnym charakterom. Bol som preto nesmierne rád, že môžem v mojom spoznávaní produktov Hana pokračovať a to prostredníctvom o jeden stupienok nižšieho modelu s označením Blue. Nakoľko mojou domácou prenoskou je E.A.T. Jo No.8, pri popise zvukových kvalít „modrej“ použijem aj ich vzájomné priame porovnanie a zároveň sa pokúsim aj o porovnanie s „červenou“ – myslím si totiž, že v konečnom dôsledku je záver celkom zaujímavý.

Na pohľad sa okrem inej farby modrá od červenej prenosky nelíši, aj jej základný koncept ťaží z poznatkov a technológií použitých v najvyššom modeli, vrátane použitia zhodného diamantového hrotu s typom brúsenia Microline. Základ prenosky aj tu tvorí duralový rám do ktorého je osadený kompletný snímací systém, jeho koncepcia je však oproti „červenej“ mierne odlišná a vychádza skôr z obľúbeného modelu Hana ML. Cievky z medeného drôtu s vysokou čistotou navinuté na jadre so štvorcovým prierezom sú impedančne optimalizované tak, aby dokázali spolupracovať so širokou škálou gramofónových predzosilňovačov. Samotné cievky sú osadené na borónovej chvejke a celý kmitací systém je uložený v pružnom butylovom závese, ktorý umožňuje replikovať aj tie najjemnejšie detaily zosnímané z drážok platne. Zásadným rozdielom oproti modelu Red je použitý magnetický systém – označený v Hana ako magnetický generátor. Magnet, ako aj ostatné diely snímacieho systému vrátane chvejky sú ošetrené patentovanou technológiou Alnico – tzv. žíhanie za studena – kedy je materiál jednotlivých dielov vystavený kryogénnemu spracovaniu s teplotou blízkej absolútnej nule. Materiály v priebehu tohto procesu prejdú molekulárnou reštrukturalizáciou a vďaka nej majú homogénnejšie vlastnosti za účelom väčšej linearity snímaného hudobného signálu. Telo prenosky je frézované z duralu s povrchovou úpravou tepelným smaltovaním (Melamine Thermosetting Process), ktorý dáva povrchu vysokú odolnosť a brilantne modrý lesk.

Prenoska bola osadená na gramofóne SDPV mk3 a prepojená s predzosilňovačom Parasound HALO JC3 Jr. cez kabeláž XLO Signature. Signál bol následne spracovaný predzosilňovačom AYRE K1-xe a výkonovým zosilňovačom AYRE V5-xe (symetrická kabeláž Cardas Neutral Reference), ku ktorému boli pripojené prostredníctvom repro kabeláže Nirvana Audio S-L reprosústavy Avalon Acoustics Arcus. Napájanie audio komponentov bolo ošetrené sieťovou práčkou Accuphase PS-1250. Zostava bola umiestnená v stredne veľkej, akusticky odladenej miestnosti (spoločnosť ArtAcoustics).

Keďže som mal ešte v živej pamäti tak trochu netypický priebeh procesu rozohrávania modelu Red (viac ako 200 hodín), bol som zvedavý, akým spôsobom sa bude vyvíjať tento „uvoľňovací“ proces pri modeli Blue. A tu nastalo prvé, vcelku významné prekvapenie. Prenoska hrala prakticky od začiatku plný, vyvážený a detailný zvuk, počas procesu rozohrávania sa jeho charakter zásadne nemenil, prichádzalo len k postupnému miernemu zjemneniu detailnosti a celkového podania hudobného obrazu. Zároveň som si pri jej počúvaní uvedomil zvláštny paradox, ktorý ma od prvej chvíle podvedome zaujal. Prenoska dokáže podávať veľmi zaujímavým spôsobom dve úplne odlišné charakteristiky – vzdušnosť a hutnosť – a skĺbiť ich do poslucháčsky mimoriadne atraktívneho kabátu. Prejavovalo sa to hlavne na modernejších žánroch s prevahou elektronických zvukov, ktoré majú nesmiernu rýchlosť, ľahkosť až éterickosť, zároveň im však nechýba objem, zemitosť, správna kresba a priestorová identifikácia. Pri akustických žánroch má Blue občas mierny náznak tvrdosti, skrátka tá najvyššia miera schopnosti zobrazenia mikro detailu tu nie je až tak výrazná, čo bolo cítiť napríklad na orchestrálnej klasike – predohra 1812 od Čajkovského – kedy prenoska v určitých momentoch výraznejšie tlačila na rytmiku a znelosť. Nebolo to ale nič zásadné, len mám tento opus príliš vžitý do pamäti a preto mám sklon akúkoľvek jeho ďalšiu reprodukciu vždy porovnať s tým, čo som doteraz považoval za vrchol. S odstupom času by som ale tento spôsob prejavu označil aj za prednosť „modrej“. Prílišné zameranie sa na detail môže totiž skĺznuť do slabšej priebojnosti zvuku a v extrémnom prípade až nezáživného prejavu. Naopak, spôsob akým to robí „modrá“, môže zásadne pomôcť dynamicky menej výrazne hrajúcim audio systémom (napríklad na elektrónkovom základe), ktoré tak dostanú väčší život a šťavu. Opísaný zvukový charakter Blue sa naplno prejavil aj pri definovaní spevu ktorý bol excelentný, čo sa ukázalo pri rekviem od Johna Ruttera, alebo pri omši č. 5 As-Dur od Franza Schuberta. Čitateľnosť a zrozumiteľnosť každého jedného slova bola dokonalá, nebolo treba naťahovať uši aby poslucháč mohol rozumieť každé „amen“. Taktiež vykreslenie priestoru bolo presne podľa osnovy, štyria sólisti vpredu pred orchestrom, zbor v pozadí, všetko zaodeté do strhujúco nábožnej atmosféry, gradujúcej miestami až do transcendentálneho prežitku. Prezentácia tohto diela prostredníctvom Hana Blue ma vrátila do minulosti, kedy som jazdil moju milovanú „bakelitovú bambuľu“ Ortofon SPU Royal, ona kreslila klasiku a zborový spev presne takým istým spôsobom.  

Excelentný zážitok podala prenoska aj pri LP od Garyho Numana a jeho raritného albumu Pleasure Principle, ktorý je kompiláciou pôvodných neupravených analógových pásov nahratých pri príprave radového štúdiového albumu. Analógový základ nahrávok bolo okamžite cítiť, elektronické zvuky boli hutné, výrazné, základný tón mal okolo seba hmotu, v prenesenom zmysle by sa dalo na neho v priestore siahnuť, vložiť do úst a ochutnať. Jednotlivé skladby sú až primitívne jednoduché, obsadenie tromi nástrojmi bolo pre zosnímanie a správne finálne vyskladanie pre „modrú“ prenosku ľahká práca. Priestorové zobrazenie bolo excelentné a odohrávalo sa mimo výsek určený reprosústavami. Numanov hlas bol čistý, správne nabrúsený, miestami až ostrý, bicie nástroje mali drajv a objem, hajtka a efektové činely priznávali svoj bronzový pôvod dokonalou kresbou a doznievaním.

Teraz spomínané porovnanie. Musím objektívne skonštatovať, že Umami Blue je oproti mojej domácej E.A.T. Jo No.8 po zvukovej stránke vyváženejšia a podstatne viac záživná, jej základný naturel dáva do hudby viac života a nadšenia. V oblasti podania detailu sú síce približne na rovnakej úrovni, „modrá“ však ich dávkovanie zvláda o niečo lepšie a viac otvorene. Tento spôsob prezentácie sa prejavuje aj na väčšej žánrovej univerzálnosti, Blue nie je až tak vyberavá a dokáže so zápalom reprodukovať široké spektrum hudby – presne tak ako to mám vo svojej fonotéke zozbierané aj ja. Čo však považujem za ešte zásadnejšie je to, akým spôsobom dokáže vytiahnuť hudobný zážitok z nahrávok, ktoré nie sú až tak úplne podarené. E.A.T. ich odhaľuje až príliš nekompromisne a dáva výrazne najavo, že toto jej už nechutí, zvlášť v oblasti podania basu ktorý je zvýraznený a rozmazaný – skrátka sa v jej podaní hudobný obraz až príliš rozpadne. Naproti tomu Hana Blue dokáže ešte stále ako tak udržať kontrolu nad celou šírkou tohto zvukového nepodarku, jej prejav je kompaktnejší a stráviteľnejší. S jej prostredníctvom som sa vrátil ku viacerým titulom, ktoré som medzičasom odložil na spodnú poličku práve kvôli nevyváženej reprodukcii, avšak po ich vypočutí s „modrou“ som niektoré z nich opäť s potešením vrátil na horné priečky fonotéky. Nie úplne ideálna zvuková kvalita niektorých moderných platní totiž nie je ostatne nič neobvyklé – pri obrovskej renesancii analógu na vinyle vydavateľstvá v snahe zachytiť ten správny trend bezhlavo tlačia na LP všetko čo im príde pod ruku, bohužiaľ bez správnej prípravy a vhodného masteringu. Na bežnom reprodukčnom systéme tieto nedostatky počuteľné zásadným spôsobom nie sú, na kvalitnej aparatúre však vyplávajú na povrch vcelku drastickým spôsobom.

Porovnanie Umami Blue s Umami Red je o niečo komplikovanejšie. Už v jeho úvode musím konštatovať, že „červená“ je, ak pozerám na hudobný prejav len ako na súbor jednotlivých zvukov, ďalej ako „modrá“. Jej detaily sú prekreslenejšie, jemnejšie, vyzretejšie, farebnejšie. V tomto prípade základný naturel „červenej“ smeruje až do tých najvyšších úrovní, kde kraľuje Koetsu a spol.  Ale…… Umami Blue má prejav viac kompaktný s výraznejšou rytmikou podporený dravosťou, živočíšnosťou a „ľahkonohou“ dynamikou. Jej prejav by sa dal charakterizovať ako dobre namazaný vlak, ktorý tepe, rytmicky odfukuje, občas zapíska, ale nikdy sa nezadýcha a stále si ide to svoje. A aj napriek tomu, že jej detail nie je až tak dokonale vycizelovaný v porovnaní s „červenou“, vďaka svojmu jasnému, sviežemu a svetlému podaniu vysokých frekvencií (nie však agresívnemu) má jej výsledný zvuk expresívnejší a znelejší charakter. Skrátka za srdce chytí viac!

Záverom mi neostáva nič iné len konštatovať, že Hana Umami Blue je prenoska, ktorá svojou zvukovou kvalitou dosť výrazne prekračuje hranice ceny za ktorú sa predáva a myslím si, že do kategórie približne 3.000 euro príliš veľa konkurencie mať nebude. Svojim nesmierne atraktívnym, dalo by sa povedať moderným, zvukovým prejavom zameraným nie výhradne len na detail, ale skôr na celkový obraz, náladu, život a rytmus dokázala očariť aj tak skúseného fanúšika vinylu ako som ja. A to až natoľko, že z prenosiek, ktoré mi doteraz významnejšie prešli rukami by som si zrejme vybral práve túto „modrú“.

Hodnotenie autora:

+ špičkový analytický zvuk

+ univerzálny prejav

+ skvelá rytmika a dynamika

– nič

Vyjadrenie predajcu / dovozcu:

www.nisel.sk

www.melodyshop.sk

Technické parametre:

Typ hrotu: Microline

Hmotnosť: 10,8 gramu

Frekvenčný rozsah: 15 – 50.000 Hz (-3dB)

Výstupné napätie: 0,4 mV

Odporúčaný prítlak: 2.0 gramu

Vnútorná impedancia: 8 Ohm/1 kHz

Cena: 2.500 euro

Foto: Hana, Watt-audio.sk